Budí ma bolesť: Jeden deň ťažko postihnutého študenta

Svitá. Tak rád by som ešte spal. Moje telo mi to zase nedovolilo. Koľko môže byť hodín?

Mama isto ešte spí. Mám ju zavolať, aby mi napravila nohy? Skúšam vydržať. V noci som ju musel budiť, aby mi dala nejaký liek na spazmy. Ale aký? Potreboval som, aby mi celkom neodrovnal myseľ, pretože za par hodín prezentujem v aule. Nakoniec to nebol žiaden liek, masírovala mi nohy do odpadnutia.

Prešlo pár hodín. Už ju počujem, že púšťa vodu na kávu. Nesie bažanta, aplikuje mi ho. Ja s blaženosťou čúram, ona si beží po kávu. V okamihu je späť a umýva ma na posteli.

Oblieka sa, robí si vlasy a zároveň mi chystá raňajky a desiatu. Hľadá sily, aby ma zvládla obliecť. Prosím, aby mi do tašky pribalila nabíjačku na počítač, pozabudli sme ho dať nabíjať v noci.

S námahou ma oblieka. Najprv spodné prádlo, to sa dá. Potom tričká a mikinu. Nad vetrovkou lamentujeme spoločne a znovu hovoríme, že vetrovky majú mať zips aj vzadu. Nie a nie ju obliecť. Tŕpnem, nasledujú topánky. S námahou sa to dnes celkom rýchlo podarilo. Za tie roky v tom získala už svoje grify.

Nasleduje preloženie do vozíka. To nám vždy dá zabrať. Malá ženská navlieka na mňa popruhy zdviháka. Zdvihne ma a vkladá do vozíka. Akurát včas, už zvoní asistent.

Nastupujeme do výťahu. Asistentovi to ešte moc nejde. Vozík dáva viac vľavo, jednou nohou stojí na podlahe a druhou mi musí násilne skrčiť nohy pod vozík. Za chrbtom sa pokúša stlačiť tlačidlo P, aby sme ďalší krát úspešne „vykročili“ do nového dňa.

Padla nám taška, pozíciu vo výťahu musíme hľadať odznova. Je to hotová gymnastika. Podarilo sa, dvere sa zavreli, výťah sa pohol.

Rýchlo utekáme dole kopcom. Je to riskantné, hore kopcom zase namáhavé. Zatínam zuby, akoby som tušil, že to nevyjde. Nakoniec zbytočne. Dokázal to. Strach nám obom ustupuje z tváre.

Do auta nemôžem nastúpiť, je zablokované ostatnými. Riešenie prichádza pomaly. Cúvnuť, posunúť, cúvnuť, posunúť. Priestor sa uvoľnil, prichádza rad na mňa. Asistent ma s námahou dvíha na rukách. Silu má, no uvažujem, ako dlho mu ešte vydrží. Darí sa mu zastrčiť aj nohy a naložiť vozík.

Prichádzame pred školu. Šestková audina zas parkuje na vyhradenom mieste pre invalidov. Nakoniec zázračne nachádzame miesto na parkovanie. Nasledujú úkony na vyloženie z auta.

„Najprv vozík!“ kričím mu.

V strese, že sme zaparkovali na nepovolenom mieste, ma totiž ťahá z auta prvého. Nevadí, dnes to aj tak stíhame, možno aj s miernou rezervou.

Najprv dva schody, tie dávame celkom dobre, ale prídu ďalšie tri. Tie sú najhoršie, pretože sily dochádzajú a výška schodov je neprimerane vysoká.

„Chcem na toaletu,“ víri mi v hlave, ale to nemôžem od neho teraz chcieť. Nateraz ma toho akurát tak dosť. Namiesto mňa toaletu absolvuje on a necháva ma v aule.

Prichádzajú spolužiaci. Niektorým sa v očiach ešte točí disko guľa a krvou prúdi alkohol. Iní sú zvedaví, čo sa bude dnes robiť. Zopár je aj takých, čo si nevedia zvyknúť, že musia okolo mňa prejsť. Ich zdesené myšlienky akoby dostali hlasivky. „Zas som zabudol, že tadiaľto som nechcel ísť,“ pomyslia si. Aj mňa to občas prekvapí, že zabúdajú. Neriešim už. Nič ma nezastaví. Patrím na akademickú pôdu a verím si. Dotiahnem to celých päť rokov.

Prichádza docentka, utišuje dav. S prezentáciou som prvý na rade. Ide mi to dobre, papier so záchytnými bodmi používať nemusím. Je to moja téma. Docentka ma podporuje a hovorí: „Ok.“ Je trpezlivá, nechá ma pokojne dopovedať celú tému. Vie, že nepotrebujem, aby na mňa brala ohľad, alebo aby mi inak pomáhala. Urazila by ma tým.

Prezentácia ma vyčerpala, okrem toho sa zas ozývajú nočné spazmy. Pokúšam sa to skryť.

Prichádza prestávka. Poúčam asistenta, aby ma dal ležať na stôl lavice. Chcem sa vystrieť, nie je to nič čudné, robím to často. Baby si posúvajú zošity a chvíľu ma tam nechávajú. V tom to prudko prichádza. Musím, musím absolvovať tú toaletu. Asistent je z toho nesvoj, ako so mnou ísť na misu.

Dávam mu pokyny postupu. Zas tomu nechce veriť, že sa nám to podarí. „Musíš využiť silu z nôh! Nohy, zapoj nohy! Nohy sú sila!“ hovorí mi a ja kričím od bolesti. Nie a nie ma správne usadiť.

Pri mise nie je žiadna rúčka, aby som sa nezdr...nespadol. Využívame osvedčený nápad a rozoberáme časť vozíka, aby ma ním podoprel.

Heuréka, všetko sa podarilo, letíme späť na ďalšiu prednášku.

Profák mešká, využívam čas a prosím asistenta, aby mi rozbalil desiatu. Potom mi podáva fľašu s vodou. Ešteže niekto vymyslel štuple s poistkou, inak by som bol celý mokrý.

Prichádza profesor a začína svoju prednášku. Ja počúvam, asistent píše poznámky, toto je to jeho siesta. Pozerám, čo píše a diktujem mu, čo nestihol. Profák sa ma pýta, či vyrušujem alebo mám niečo k téme. Snažím sa hneď reagovať, veď preberáme jeho obľúbenú oblasť. Pochvala nie je dobrá, spolužiaci sa na mňa pozerajú a čudujú sa prečo, načo, začo. Nevadí mi to, no uvedomujem si, že mlčanie je zlato. Snáď nabudúce.

Škola končí, odchádzame. Asistent ma nakladá, no nejde mu to nijak ľahšie. Bežíme na tréning Boccia.

Chalani už dobrú hodinu trénujú. Je to môj druhý život. Tu som šport, tu som Boccia. Každý by si to mal skúsiť. Sú to skutočné zápasy o vlastnú identitu. Tréning končí, odchádzame domov.

Je neskoro a mne sa zas ohlasujú nočné bolesti. Mama má nervy z roboty, musí mi dať ešte jesť, umyť mi zuby, obliecť mi pyžamo a dať nabíjať notebook.

Deň končí. Zajtra zas.

Autor trpí diagnózou DMO quadrupareza. Pracuje v neziskovej organizácii Imobilio a študuje na vysokej škole odbor sociálnej práce.